Dôležitá vec
Čo je v živote dôležité?
V prvom rade by som chcela poznamenať, že úplne korektne a priamo sa na túto otázku odpovedať nedá, preto budem naozaj siahať iba po faktoch, možno výsledkoch "pre a proti" či prostých, ale overených pocitoch. Odpoveďou môže byť pohotová reakcia, hlboká myšlienka, komerčná odpoveď ako peniaze alebo len myšlienkovo hlboké "hmm"... Dá sa odpovedať rôzne.
Keby mi niekto túto otázku položil v dobe, keď som mala asi 5 rokov, moja odpoveď by mala asi rovnakú hodnotu, ako bábika barbie. Doslova. Všetci sme asi boli rovnakí.
V desiatich by to bola škola. Nebola som zase až taký "lajdák".
Rodina a priatelia by boli predmetom tejto odpovede v štrnástich.
Práve v tejto chvíli sedím na lavičke v detskom
parku obklopená maličkými ručičkami, plastovými lopatkami, morom a vo
vzduchu sa šíri lákavá vôňa fastfoodu. Ako tu tak sedím, obzerám sa okolo seba
a vidím tie malé deti, cítim niečo, čo v mojom živote niekedy musím
až krvopotne hľadať- pohodu. Deti sa hrajú, mamky sa po nich nervózne
obzerajú. Necítim z nich žiadne starosti. Deti sa bezstarostne smejú.
Hádžu si piesok do očí a jedno začalo plakať, pretože mu mama nedovolila dotknúť sa fekálií jedného psíka neďaleko. Krásny pohľad na idylku, ktorá má v sebe tú úžasnú vôňu užívania si prítomného okamihu.
Bodaj by sme sa my, "dospelí", dokázali preniesť do liet týchto detí.
A vedieť, ČO je vlastne naozaj dôležité. Niekedy je naozaj najlepšie
pobudnúť na chvíľu v spoločnosti malých detí a naučiť sa ich umeniu
usmievať sa preto, pretože práve kriedou nakreslil krásnu, no krivú tvár svojej
mamičky. To ich okamžité šťastie...
A o tom celý čas píšem. TO je najdôležitejšie v živote. Aspoň pre mňa. To jednoducho zložité šťastie. Na akýkoľvek spôsob. Či už v "trojobale", kedy sme na radosť traja, alebo len klasické surové, kedy si všímame detaily, ktoré normálne prehliadame. Rieka, vzduch, svoje nohy, znamienka na rukách, farba pokožky, svoj vlastný úsmev. Dnes by som chcela písať o mojom hľadaní "vecí", ktoré sú pre mňa dôležité vo chvíľach, ktoré mi život nie vždy robia ľahším.
Je to zložité motivovať sa vždy a všade. Som práve po dlhom telefonáte s mojim priateľom. Niekedy je naozaj ťažké motivovať druhého človeka. Zvoliť správne slová a vzbudiť v ňom pocit podpory a ozajstnej zúčastnenosti. Privodiť mu ŠŤASTIE. Spoločne sme to ale zvládli, ako v podstate vždy. Dokázali sme nájsť šťastie v chvíli, ktorá nebola taká priaznivá, akú by sme ju chceli mať. Kľúčom je nemyslieť na svoje vlastné utrpenie a myslieť na šťastie toho druhého človeka. Pretože TO je to podstatné vo vzťahu. Šťastie partnera. A keďže on myslel rovnako, dosiahli sme maximálny súzvuk. Aj toto je forma šťastia. Priniesť ho inému. Takto si aj sami ľahšie nájdete to, čo je naozaj dôležité. Pri pomoci inému človeku.
KU VLASTNÉMU ŠŤASTIU:
Pokým som si nezažila byť preč od milovaných osôb, úplne som si neuvedomovala, na akej stupnici od jedna do desať sa prejaví clivosť. Prejavila sa číslom dvadsať. Fakt to platí- až keď človek stratí, pochopí, čo stratil. Stratila som už množstvo vecí. Či už materiálnych, alebo aj abstraktných. Ale teraz, s istotou a maximálnou satisfakciou môžem povedať, že materiálne veci nie sú nič, naozaj veľké nič oproti ľudskej spoločnosti. Oproti pocite domova. Oproti tým dôležitým veciam.
Dobrá rada pre všetky páry- ak sa na dlhší čas bez prestávky odlúčite, nepočítajte s pomocou od času. Ten sa na vás zvysoka vykašle. Aj keby ho poháňate akokoľvek zanietene, zasmeje sa vám a plynie si ďalej. Sekunda po sekunde.
Na dlhších skúškach odlúčenia je najhoršie to, že očakávate.
Očakávate to, že realita sa zlepší, že vás to prejde, že všetko musí raz
skončiť. Aj to konkrétne odlúčenie. Niekedy je však ťažké sa o tom
presviedčať. Občas prejde aj chuť. Treba ale vydržať a vždy si pripomínať,
čo je naozaj dôležité. Tie chvíle, kedy sa smejete. Aj keď iba cez telefón. Lebo tu sa naozaj prejaví to šťastie. V úsmeve a pozitívnej
energii. Niekedy to nie je také ťažké.
Čo však JE ťažké, je zvládnuť hádky. Dokázať
si aj počas nich naplno uvedomovať, kde sa ukrylo to šťastie a tie podstatné
veci. Ďalší kľúč je zhovievavosť a nedokazovať si zakaždým svoju pravdu, ktorá vôbec nemusí byť taká objektívna, ako sa zdá.
To je jeden z množstva spôsobov, ako privodiť šťastie aj v búrlivých chvíľach.
Nechcem vyznieť ako niekto, kto má odpoveď na všetko, preskákal si celý život, ale určité životné situácie som si prežila a dokážem s pokojnou tvárou povedať, že šťastie a šťastie ľudí okolo vás je naozaj to najdôležitejšie a najpodstatnejšie. (Dôležitejšie môžu byť akurát tak "kyselé žížalky".)
Načo by som sa tu rozpisovala zbytočne veľa, keď pre každého je tou najpodstatnejšou vecou niečo úplne iné. Ja som vďačná, že mojou je šťastie a myslím si, že mnoho ľudí by mi dalo za pravdu.
Chcela by som takýmto spôsobom tiež povzbudiť všetkých, ktorí sú na vážkach, občas tápu v živote, nedokážu si nájsť to, čo je ozaj dôležité a hľadajú seba aj to všetko ostatné. Raz to príde. Otvoria sa oči a vtedy každý pocíti, že áno, to je presne to, čo som celý život hľadal, čo som celý čas potreboval a chcel.
Prajem príjemné hľadanie svojich dôležitých vecí a "vecí" a ak to nenájdete........
....
....
....
....
Pamätajte, že Tesco je otvorené do desiatej večer a "žížalky" sú v regáli so sladkosťami. Bon apetít.
"Keď som mal 5 rokov, mamička mi povedala, že kľúčom života je šťastie. Keď som prišiel do školy, učiteľka sa ma spýtala, čím chcem byť, keď vyrastiem. Povedal som "šťastný". Povedala mi, že som nerozumel otázke. Ja som povedal, že ona nerozumie životu."
-John Lennon-